Rodina moderátora Mateja Cifru, ktorého verejnosť pozná ako Sajfu, a europoslankyne Veroniky Ostrihoňovej má za sebou obdobie, ktoré by nechcel zažiť žiadny rodič. Ich malý syn Šimon Koloman mal zdravotné problémy, pre ktoré sa rodina musela na dlhší čas sústrediť najmä na nemocnicu, lekárov a každodenný strach.
Hoci Sajfa s Veronikou dlhodobo žijú v Bruseli, posledné mesiace ich život výrazne presunuli na Slovensko. Od februára riešili synov zdravotný stav oveľa intenzívnejšie a niekoľko týždňov strávili v nemocnici. Pokojný rodinný režim tak nahradili cesty, pobyty pri synovi a snaha zvládnuť všetko tak, aby deti cítili čo najväčšiu oporu.
Veronika priznala, že práve toto bol moment, keď sa ako mama ocitla v úplne novej situácii. „Mali sme tento rok moment, keď bol náš syn chorý a museli sme to prvýkrát riešiť intenzívnejšie. Vtedy som bola týždeň a pol úplne mimo práce,“ povedala v podcaste Break the Rules. Dodala, že po prvý raz naozaj prežívala silný strach o syna, pretože nevedeli, ako sa bude jeho zdravotný stav vyvíjať. Šimon napokon podstúpil operáciu, všetko dopadlo dobre, no Veronika priznala, že vtedy úplne vypla a sústredila sa iba na neho.
Ťažké obdobie zasiahol aj Sajfu. Otvorene povedal, že rodina si prešla náročnými mesiacmi a hoci sa situácia zlepšuje, celý proces ešte stále smeruje k úplnému doladeniu a uzdraveniu. Nebolo to podľa neho jednoduché, ale zvládli to.
Najdôležitejšie pre neho bolo byť pri synovi a urobiť maximum, ktoré ako rodičia dokázali. Sajfa zdôraznil, že každý rodič by si mal uvedomiť jednu vec — ak robí najlepšie, čo vie, je to v poriadku. Práve prítomnosť pri dieťati pre neho znamenala základ všetkého.
Rodina pritom musela fungovať na diaľku. Kým Šimon bol hospitalizovaný, dcéra Sára mala školu v Bruseli. Cestovala preto medzi školou a rodinou, niekedy s jednou starou mamou, inokedy s druhou, podľa toho, ako sa im podarilo všetko zladiť. Bol to režim, ktorý si vyžadoval veľa síl aj organizácie.
Sajfa prezradil, že pri synovi sa v nemocnici striedali, často tam však boli aj spolu. Hospitalizácia trvala niekoľko týždňov a celé obdobie bolo psychicky aj fyzicky náročné. Napriek tomu dnes hovorí, že s odstupom času v tom vidí aj silný ľudský rozmer.
Najviac prekvapilo jeho priznanie, že pri odchode z nemocnice cítil aj smútok. V prostredí, kde prežili toľko napätia, sa im totiž podarilo vytvoriť akýsi vlastný bezpečný priestor. Sajfa dokonca povedal, že boli dobrí pacienti.
Veľmi im pomohol aj prístup lekárov a zdravotníckeho personálu. Sajfa zdôraznil, že rodič môže byť niekedy pre detského pacienta aj najväčšou prekážkou, najmä keď všetko prežíva príliš prudko alebo sa snaží lekárom radiť. Oni sa však snažili dôverovať odborníkom a verili, že robia všetko najlepšie, ako vedia.
Nemocnica im napokon nepriniesla iba strach a vyčerpanie, ale aj nečakané spojenia s ľuďmi, ktorých by inak nestretli. Vytvorili si tam priateľstvá, vymenili si kontakty a dodnes si píšu. Pre Sajfu to bol silný zážitok — bolestivý, náročný, no v niečom aj zvláštne krásny.
Dnes sa rodina drží pozitívnej prognózy. Sajfa verí, že moderná medicína je dnes úplne inde než pred desiatimi či dvadsiatimi rokmi. Všetky parametre sú podľa neho pozitívne a rodina dúfa, že všetko sa bude vyvíjať správnym smerom.
