Elene sa roztriasli prsty.
Nie kvôli správe.
Kvôli menu odosielateľa.
Nebolo uložené ako ženské meno.
Nebolo tam ani srdiečko či prezývka.
Stálo tam iba:
R. Kováč.
Otvorila celý rozhovor.
Prvá správa bola spred troch mesiacov.
„Chata je pripravená. V okolí nebude signál.“
Ďalšia prišla o niekoľko dní neskôr.
„Poistku už podpísala?“
Matej odpísal:
„Áno. Myslí si, že je to len aktualizácia hypotéky.“
Elene sa zastavil dych.
Spomenula si na popoludnie, keď jej manžel priniesol domov niekoľko papierov.
Tvrdil, že banka potrebuje nové podpisy.
Podpísala ich bez podrobného čítania.
Vždy mu verila.
Prešla nižšie.
„Najlepšie bude, keď odídete vo štvrtok skoro ráno.“
„Všetko musí vyzerať ako nešťastná náhoda.“
Elena zavrela oči.
Potom sa prinútila pokračovať.
Posledná správa prišla len pred dvoma hodinami.
„Nezabudni zobrať jej telefón. Nikto nebude vedieť, kde boli naposledy.“
Elena pomaly zamkla mobil a položila ho späť na nočný stolík.
Matej pokojne spal.
Vyzeral presne ako muž, ktorého si pred štyrmi rokmi vzala.
Len ona už vedela, že ho vôbec nepozná.
Neplakala.
Ticho vstala z postele.
Vošla do pracovne.
Otvorila zásuvku s dokumentmi.
Po niekoľkých minútach našla zmluvu o životnom poistení.
Poistná suma bola vysoká.
Prijímateľom nebola ona.
Bol ním Matej.
Elena si sadla na podlahu.
Na poslednej strane bol dátum.
Presne dva týždne pred tým, ako navrhol spoločný výlet.
Vtom jej zazvonil telefón.
Bolo pol štvrtej ráno.
Na displeji svietilo jediné meno.
Babička.
„Haló?“
„Našla si to?“
Elena sa rozplakala.
„Áno.“
Na druhej strane bolo chvíľu ticho.
„Teraz ma dobre počúvaj.“
„Čo mám robiť?“
„Nikam s ním nechoď.“
„A potom?“
„Príď za mnou.“
„Babi… ako si vedela…“
Staršia žena ju prerušila.
„Nevedela som všetko.“
„Tak čo?“
„Videla som, že sa bojíš, aj keď si si to sama nepriznávala.“
Elena sa pozrela na spiaceho manžela.
„Nikdy som si nič nevšimla.“
„Všimla.“
„Nie.“
„Len si si vždy našla vysvetlenie.“
Tieto slová ju zasiahli.
Spomenula si na všetky drobnosti.
Na to, že Matej nikdy nechcel, aby chodila sama za priateľkami.
Že trval na tom, aby poznal všetky jej heslá.
Že ju presvedčil predať auto, pretože vraj stačí jedno.
Že všetky dôležité dokumenty vybavoval on.
Nie preto, že bol starostlivý.
Pretože chcel mať všetko pod kontrolou.
„Príď ráno,“ povedala babička.
„Nebude neskoro?“
„Nie.“
„A čo Matej?“
„Nech si myslí, že stále pôjdeš.“
Hovor sa skončil.
Elena si zbalila malý batoh.
Nie s oblečením.
S dokumentmi.
Fotografiami.
Notebookom.
A zmluvou o poistení.
O šiestej ráno nechala na stole odkaz.
„Išla som za rodičmi. Vrátim sa večer.“
Matej si správu prečítal až po ôsmej.
Okamžite jej zavolal.
Nezdvihla.
Potom druhýkrát.
Tretíkrát.
Napokon prišla správa.
„Kde si?“
Neodpovedala.
Dom babičky Lourdes bol presne taký, ako si ho pamätala.
Na policiach stáli staré keramické nádoby.
Vo vzduchu bolo cítiť bylinky a drevo.
Babička sedela pri stole.
Pred sebou mala starú drevenú škatuľu.
„Sadni si.“
Elena otvorila zmluvu.
„Chcem vedieť pravdu.“
Lourdes prikývla.
„Aj ja.“
Otvorila škatuľu.
Vo vnútri boli staré fotografie.
Na jednej z nich bol mladý muž.
Elena ho nikdy predtým nevidela.
„Kto je to?“
„Matejov otec.“
Elena prekvapene zdvihla hlavu.
„Ty si ho poznala?“
„Pred mnohými rokmi.“
Vedľa fotografie ležal novinový výstrižok.
Písalo sa v ňom o horskej nehode.
Auto zišlo z lesnej cesty.
Vodič prežil.
Jeho manželka nie.
Elena zbledla.
„To je…“
„Matejova mama.“
„Ale on mi povedal, že zomrela na chorobu.“
Lourdes pomaly prikývla.
„Takto to rozprávali všetkým.“
Elena si znovu prečítala článok.
Nehoda sa stala neďaleko tej istej oblasti, kam ju Matej chcel vziať.
„To nemôže byť náhoda.“
Lourdes zavrela škatuľu.
„Ani ja som si to nemyslela.“
V tej chvíli zazvonil pri dome starý telefón.
Babička ho zdvihla.
Po chvíli sa pozrela na Elenu.
„Hľadá ťa.“
„Matej?“
Prikývla.
„Povedala som mu, že si tu.“
„Prečo?“
„Pretože teraz už vieme dosť.“
„Čo tým myslíš?“
Babička pokojne vstala.
Pozrela sa von oknom.
Na dvore zastavilo tmavé auto.
Matej vystúpil.
Nebol však sám.
Na mieste spolujazdca sedel muž.
Na dverách auta bolo malé logo.
R. Kováč – Poisťovacie poradenstvo.
Elena si uvedomila, že človek z telefónu nebol tajnou milenkou.
Bol poisťovací sprostredkovateľ.
A práve vystupoval z auta pred domom jej babičky.
Babička sa na Elenu pokojne pozrela.
„Teraz konečne zistíme, prečo sa tak veľmi bojí, aby si ten výlet zrušila.“
A z dvora sa ozvalo zaklopanie na drevené dvere.
