Martin pozeral na displej telefónu a nedokázal sa pohnúť.
Anonymná správa znela jednoducho:
„Skontrolujte let 782 do Londýna. Vaša snúbenica nechcela len dedičstvo po vašej matke.“
Simona zbledla.
„Kto ti píše?“
Martin zdvihol oči.
Prvýkrát sa na ňu pozeral ako na cudzieho človeka.
„Kto si?“
Simona si založila ruky.
„Prestaň dramatizovať.“
Martin si kľakol k matke.
Pani Anna sa triasla.
„Synček… prepáč.“
„Za čo?“
„Nechcela som, aby si zostal sám.“
Tieto slová ho zasiahli viac než čokoľvek iné.
Zavolal záchranku.
A políciu.
Simona sa ho pokúsila zastaviť.
„Martin, ak to urobíš, všetko zničíš.“
„Nie,“ odpovedal chladne. „Ty si to zničila.“
Keď policajti odviedli Simonu na výsluch, Martin sa rozhodol preveriť správu.
Zavolal svojmu dlhoročnému priateľovi Petrovi, ktorý pracoval v poisťovni.
O dve hodiny sa stretli.
Peter položil na stôl hrubú obálku.
„Neviem, čo sa deje, ale niekto sa pred tromi týždňami pokúsil navýšiť tvoje životné poistenie na päť miliónov eur.“
Martin zbledol.
„Kto?“
„Žiadosť podala Simona. S tvojím elektronickým podpisom.“
Martin stisol čeľusť.
„To nie je môj podpis.“
Peter prikývol.
„Viem. Preto sme to pozastavili.“
Martin sa oprel o stoličku.
Ale najhoršie ešte len prišlo.
„Je tu ešte niečo.“
Peter mu podal ďalší dokument.
Išlo o záznam z bezpečnostnej agentúry letiska.
Pred dvoma týždňami Simona telefonovala s mužom menom Richard Bartoš.
Bývalý mechanik súkromných lietadiel.
Muž, ktorý bol pred rokmi vyšetrovaný pre sabotáž.
Martinovi sa roztriasli ruky.
„To nie je možné.“
Na druhý deň polícia prehľadala Simonin notebook.
Našla desiatky správ.
Jedna z nich znela:
„Ak lietadlo spadne, nikto nebude nič podozrievať. Vyzerá to ako nehoda.“
Martinovi sa podlomili kolená.
Žena, ktorú chcel o tri týždne priviesť pred oltár, plánovala jeho smrť.
Vyšetrovanie odhalilo ešte viac.
Simona mala obrovské dlhy.
Hazard.
Luxusný život.
A tajný vzťah s Richardom.
Obaja plánovali zmiznúť do zahraničia s peniazmi z poistky.
O mesiac neskôr sedel Martin s mamou na lavičke v záhrade.
Pani Anna držala v rukách šálku čaju.
„Mrzí ma, že som ti nepovedala pravdu skôr.“
Martin ju objal.
„Nie, mami.“
Usmial sa cez slzy.
„Ty si ma zachránila.“
„Ja?“
Martin prikývol.
„Keby som sa nevrátil po pas, už by som tu možno nesedel.“
Pani Anna sa rozplakala.
„Boh ťa vrátil domov.“
Martin predal zásnubný prsteň.
Svadbu zrušil.
A časť peňazí venoval útulku pre týraných seniorov.
O rok neskôr stála v záhrade nová drevená tabuľka.
Na nej bolo napísané:
„Dom Anny Novákovej.“
Martin sa na mamu usmial.
„Veď som ti sľúbil, že tento dom bude vždy tvoj.“
A tentoraz už nedovolil nikomu, aby jej ublížil.
