Nasledujúce ráno zazvonil Danielovi telefón presne o 7:03.
„Daniel!“ kričala pani Elena. „Nefunguje mi karta!“
Daniel si unavene pretrel oči.
„Mami, upokoj sa.“
„Nemôžem vybrať ani euro!“
O desať minút neskôr prišla ďalšia správa.
Firemný účet bol dočasne zmrazený.
Služobné auto bolo zablokované.
A banka požadovala okamžité vysvetlenie viacerých podozrivých prevodov.
Danielovi sa roztriasli ruky.
V tom okamihu mu zavolala Mariana.
„Dnes o desiatej sa stretneme u mojej právničky.“
„Mariana, čo si urobila?“
„Nič. Len som konečne povedala pravdu.“
O desiatej sedeli všetci v kancelárii právničky Renáty Salcedovej.
Pani Elena prišla nahnevaná.
„Toto je šialenstvo!“
Mariana pokojne položila na stôl hrubý modrý priečinok.
„Nie. Šialenstvo bolo to, čo ste robili posledné tri roky.“
Renáta otvorila prvú zložku.
Bankové výpisy.
Desiatky prevodov.
Peniaze mizli z rodinných účtov každý mesiac.
Príjemca?
Účet pani Eleny.
Daniel zbledol.
„Mami?“
Elena sa okamžite postavila.
„To boli moje peniaze!“
Mariana pokrútila hlavou.
„Nie. Boli to peniaze z účtu, na ktorý sme obaja posielali peniaze na Sofiinu budúcnosť.“
Nasledovala druhá zložka.
Hlasové správy.
V miestnosti sa ozval hlas pani Eleny:
„Daniel nesmie vedieť, že som tie peniaze použila. Ak sa Mariana bude pýtať, povedz, že ich investujeme.“
Daniel prestal dýchať.
Ale najhoršie ešte len prišlo.
Renáta pustila poslednú nahrávku.
Bol na nej Daniel.
Rozprával sa so svojou matkou.
„Ak Mariana odíde, byt prepíšeme na mňa a Sofia zostane s nami. Mama, len jej ešte nič nehovor.“
V miestnosti zavládlo mŕtve ticho.
Mariana zatvorila oči.
Aj keď nahrávku počula už mnohokrát, stále bolela.
Daniel sa rozplakal.
„Mariana, ja…“
„Nie,“ prerušila ho.
„Každý deň si si vyberal svoju matku. Dnes si vybral naposledy.“
Po vyšetrení sa ukázalo, že pani Elena počas rokov neoprávnene previedla veľkú časť rodinných úspor.
Daniel musel splácať dlhy.
Pani Elena prišla o väčšinu svojho majetku.
A po prvýkrát v živote zostala sama.
O rok neskôr bývala Mariana so Sofiou v útulnom byte.
Nebolo tam veľa priestoru.
Neboli tam drahé lustre ani luxusný nábytok.
Ale bolo tam niečo, čo v starom byte nikdy nemali.
Pokoj.
Jedného večera sa Sofia pritúlila k mame.
„Mami, už nás nikto nevyhodí?“
Mariana ju pobozkala na čelo.
„Nikdy, láska.“
A tentoraz to bola pravda.
