Kamera na strope blikali načerveno.
Nie nahlas.
Nie dramaticky.
Len neúprosne.
Don Ernesto stál nehybne.
Octavio sa pokúsil zasmiať, ale hlas sa mu okamžite zlomil.
„Oci… to je len bezpečnostné zariadenie…“
Rebecca ležala v posteli a dýchala plytko. Jej oči hľadali jeho pohľad.
A našli ho.
Don Ernesto k nej pomaly pristúpil.
„Ako dlho?“ spýtal sa potichu.
Ticho.
Nevesta sa nepokojne pohla.
„Ona niekedy nechcela piť… my sme sa snažili… naozaj…“
Rebecca dvakrát slabo udrela do matraca.
Nie.
Don Ernesto pochopil.
Otočil sa.
„Ešte raz.“
Jeho hlas bol pokojný.
Príliš pokojný.
„Ako dlho ste ju takto nechali?“
Octavio ustúpil o krok dozadu.
„Oci, ty preháňaš…“
Tá veta ho zasiahla.
Ako kedysi.
Znova a znova.
„Preháňaš.“
„Ty tomu nerozumieš.“
„Si zmätený.“
Don Ernesto vytiahol telefón.
Nie rýchlo.
Nie nahnevane.
Rozhodne.
„Záchranná služba,“ povedal.
Potom:
„Môj právnik.“
Octavio zbledol.
„Sú dve v noci…!“
Don Ernesto sa naňho pozrel.
„Práve preto je to ideálny čas ukončiť lož.“
Nevesta zašepkala:
„Nemôžeš nás takto zničiť…“
Ukázal na kameru.
„Ja nič neničím.“
Pauza.
„Vy ste to urobili sami.“
Rebecca na chvíľu zavrela oči.
On vzal jej ruku.
A prvýkrát po dlhej dobe nebola sama.
No za nimi sa opäť otvorili dvere.
A dnu vstúpil ďalší muž.
So zakladačom.
A pohľadom, ktorý priniesol niečo ešte konečnejšie…
